Tento časopis patrí medzi najuznávanejšie periodiká v rámci Európy ale aj sveta. Je to takmer perfektné miesto pre neplatenú reklamu. Napríklad aj Harvardská univerzita má na úvodnej strane svoje blikajúce okienka. Teraz si predstavte, že medzi Obamom, Irakom alebo Harvardom sa nachádza aj naše malé Slovensko. Koľká to prestíž. Mali by sme byť na našu vlasť hrdí a predsa nie sme.
Obávam sa, že v tomto prípade nás táto reklama až tak tešiť nebude. Článok je nazvaný: ,,Pochmúrna politika Slovenska.“ Už po prečítaní nadpisu tohto článku entuziazmus trošku opadá. Napriek tomu sa však čitateľ predsa len pustí do prečítania správy o slovenskej politike.
Na úvod nám redakcia dá najavo, že sme boli na dobrej ceste, keď sme vstúpili do Európskej únie. Dnes náš postup naberá opačný smer (čo môže nabádať k rovnakému slovu, len napísanému veľkými písmenami). Hneď na úvod sa článok obúva do neštandardného postupu ministerstva spravodlivosti a jeho bývalého vodcu, Štefana Harabina, voči jeho kritikom. Väčšina odborníkov na Slovensku, ale aj v zahraničí pokladalo Špeciálny súd za veľmi kvalitnú inštitúciu, ktorá sa zaoberala najväčšími zločincami, ktorí po našej krajine pobehujú. V tom sa s nimi zhodol aj The Economist. Ako však ďalej uvádza, Harabin označil Špeciálny súd za ,,fašistickú inštitúciu“ a bol nahradený ,,slabšou, resp. menej dôslednou inštitúciou.“ The Economist upozorňuje, že veľké korupčné kauzy, z ktorých niektoré majú korene v deväťdesiatych rokoch sa môžu potichu ,,vytratiť“.
Článok však týmto kritiku našej vlasti ani zďaleka nekončí. Poukazuje na fakt, že Štefan Harabin je podporovaný parlamentnou stranou HZDS na čele ktorej stojí Vladimír Mečiar. Práve vďaka jeho kontroverznej vláde Slovensko mohlo prísť o vstup do medzinárodných inštitúcií ako Európska únia, či NATO.
V tejto kritike ďalej článok poukazuje na fakt, že počas Mečiarovej vlády slovenské médiá dvakrát uverejnili svoje periodiká s prázdnou titulnou stranou na protest proti cenzúre. The Economist porovnáva situáciu spred pár rokov s tým, čo sa deje na Slovensku dnes. Do kritiky sa vmiešal už aj Robert Fico, za to, že uzákonil zákon, ktorým sa snaží oslabiť kritiku politikov a takisto upozorňuje na fakt, že sa nášmu premiérovi podarilo vyzbierať približne €90 000 na odškodnom. Na záver už len malá, nenápadná poznámka: ,,Medzinárodní strážcovia zákona tento zákon kritizujú.“
Posledné dva odseky sa venujú rodinkárstvu a korupcii. Medzi poslednými bodmi kritiky je v súvislosti s korupciou nový zákon, ktorý dovoľuje štátu odkúpiť strategické podniky, reštrukturalizovať ich a následne predať. Tŕňom v oku je práve možná korelácia medzi rodinkárstvom a korupciou s novým zákonom. V skutočnosti sa môže stať to, že tento nový zákon bude úrodnou pôdou pre prehĺbenie krízy morálnych hodnôt a prehĺbenie vreciek vládnych úradníkov.
Na záver sa autor článku ešte na malom priestore zamýšľa nad tým, aké majú všetky tieto kauzy nulové ovplyvnenie popularity Ficovej strany. Napriek vyššie uvedeným škandálom si SMER vytvoril výbornú pozíciu pred nadchádzajúcimi voľbami. Nuž, a čo vraví The Economist na záver? ,,Keď je však Fico porovnávaný s talianskym Silviom Berlusconim, nie je to snaha zložiť mu kompliment.“
Keď stretávam ľudí a bavím sa s nimi o slovenskej politike, väčšinou sú znechutení a nechcú sa o nej ani baviť. Snažím sa však vždy nájsť tú pozitívnu stránku veci a párkrát som si povedal: aspoň že sa tieto škandály nepretriasajú aj v medzinárodných periodikách. Bohužiaľ, už ani to neplatí a všetci členovia vládnej garnitúry naďalej pokračujú v bezbožnom kradnutí, klamaní a očierňovaní, akoby sa nechumelilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára