Internáty na Slovensku nestoja za nič

Táto krátka analýza sa určite nebude zaoberať vybavením internátov ako takých, to by bol veľmi dlhý príbeh. Okrem toho ste ho už určite počuli. Botanická záhrada v podobe plesní, alebo fauna rôznorodých živočíchov od ploštíc, vší až po potkany. Toto je denno-denná realita slovenských internátov. Keď však raz dôjde k tomu, že hlavným cieľom ministerstiev nebude napĺňať si vlastné vrecká, ale skutočne prispieť k rozvoju mládeže, bolo by dobré, aby tie nové internáty skutočne formovali mladých ľudí a neodrádzali ich od učenia.

Tým prvým a azda najzávažnejším problémom je určite počet ľudí bývajúcich na jednej izbe. Pravidelne od troch až do piatich, ak sa nemýlim. Tento fakt je skutočne závažným problémom a určite by bolo oveľa lepšie zobrať si príklad povedzme od Britov, ktorých internátne izby obýva jedine jeden človek, na jednej izbe. Veľmi dôležitou vecou v rámci strednej alebo vysokej školy je samozrejme zbieranie a „nasávanie“ informácií ako aj samotné učenie sa.

Prvým problémom, ktorý sa spája s viacerými spolubývajúcimi je konštantný hluk, schválne vtedy, keď vy potrebujete spať alebo sa učiť (spolubývajúci to vôbec nemusia robiť zámerne). Samozrejme, dá sa to vyriešiť dohodou a toleranciou. Problémom však určite môže byť aj otvorenie dverí, jedenie alebo čokoľvek iné. V prípade, že sa študent sústredí na odborný text a nie beletriu, každá štipka pozornosti a sústredenia je mu vzácna. Úplne jednoducho sa môže stať, že sprcha, mliasknutie alebo búchanie dvermi vás môže vyviesť z miery a tým pádom na vás každý pokus o učenie sa pôsobí demotivujúco.

Ďalším problémom pri vysokom počte študentov na jednej internátnej izbe je ten, že mnohokrát nemôžte uplatňovať svoje vlastné metódy učenia sa. Keď sa človek učí niečo naspamäť, čo sa určite stáva, najlepším a najrýchlejším spôsobom ako sa niečo naučiť je ten, že si budete čítať respektíve opakovať naučené nahlas. To však nemôžte, pretože by ste vyrušovali ostatných spolubývajúcich. A tak znova klesá efektivita učenia sa.

Posledným a azda najvplyvnejším faktorom je, že sa veľmi ľahko necháte zviesť vlastnými spolubývajúcimi na diskusiu o čomkoľvek, len aby ste sa vyhli učeniu. Na tento problém sa môžeme stretnúť s dvoma názormi. Tým prvým je, že veď sa aspoň daný študent časom naučí urobiť správne rozhodnutia a uvedomí si sám, ako dôležité je nemrhať časom. Druhým pohľadom na tento problém môže byť o čosi skeptickejší a síce, že je jednoducho zlé, keď žiak musí až padnúť „na hubu“ v podobe zlej známky z testu, aby si uvedomil, v čom robí chybu. Je veľmi náročné si odoprieť niečo príjemné, počas čoho nám dokonca aj rýchlejšie čas ubehne. Radšej pokecám so svojim kamarátom, hoc aj na vedľajšej izbe o tom, ako som bol v posilke alebo ktorá baba bola dnes dobre oblečená, akoby som mal rátať matematiku. V tejto časti problému by určite mali veľkú rolu hrať učitelia a vychovávatelia (v prípade stredoškolských internátov), ktorí sú bohužiaľ často len dôchodcovia, ktorým sa nechcelo alebo nemali chuť dokončiť štúdium pedagogiky. Rodičia na nás samozrejme páky nemajú, keďže sú vzdialení rádovo desiatky až stovky kilometrov.

Suma sumárum, učitelia si úlohu motivácie študenta neplnia, pretože to možno nevedia, alebo nechcú, pretože nie sú motivovaní. Vychovávatelia nás nemotivujú, pretože pre nich je to akurát tak dobrá „zašiváreň“. Rodičia nás takisto nemotivujú, pretože sú hrozne ďaleko a ich dosah na nás je hrozne malý. Z toho vyplýva veľmi, ale skutočne veľmi náročná úloha aj pre tých najtalentovanejších študentov: motivovať sa sám k učeniu a uvedomiť si, aké je to nesmierne dôležité, mať vedomosti.

V tomto krátkom článku som sa schválne venoval iba učeniu ako takému, nespomenul som náhľady na život, riešenie rôznych spoločenských otázok a vytvorenie si vízie vlastnej budúcnosti, na čo študent znova ostáva sám. Všetky tieto závažné debaty musí mladý človek riešiť bez toho, aby mu ktokoľvek pomohol. Okrem samozrejme svojich spolužiakov. To určite nemusí byť zlá vec, akurát, že tam chýba niekto, kto by našich študentov aspoň trochu postrkol tým správnym smerom.

Dosť už však úvah a hodnotení, čaká ma test z matematiky a je najvyšší čas urobiť to správne ekonomické rozhodnutie a vybrať si, ako využijem svoj voľný čas :)

(sme blog) Vraj 200 000 odškodné, jednu vzduchom chladenú by si zaslúžil

Len nedávno sa pretriasla médiami správa, že Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu SR, žiada od štátu odškodné vo výške 200 000 eur, vraj za poškodenie dobrého mena. Po vypočutí tejto správy sa mi zježili vlasy na hlave a to kvôli viacerým závažným pojmom a faktom s nimi spojených.

Prvým závažným pojmom je: Štefan Harabin. Kauza telefonovania ministra spravodlivosti s albánskym bossom drogovej mafie. Minister spravodlivosti a mafia?! Označovanie parlamentných kolegov titulmi: ,,ty hajzel, sviňa...“ a podobné. Neštandardný postup voči svojim kritikom z radov sudcov. V neposlednom rade, vyústenie týchto škandálov do pretriasania slovenského súdnictva v svetových médiách.

Druhým závažný pojem, predseda Najvyššieho súdu SR, je takisto pomerne kontroverzný. V spojitosti s touto funkciou boli vznesené viaceré závažné obvinenia, bohužiaľ len v médiách, nie podaním návrhu žaloby. Tou prvou je to, že Harabin bol členom vlády, keď sa uchádzal o predsednícku stoličku, čo je ,bohužiaľ len, v etickom rozpore s nezlučiteľnosťou funkcií. Druhým problémom bola jeho politická angažovanosť a tým tretím bol jeho dosah na Súdnu radu, keďže až sedem členov Súdnej rady menoval on sám.

Tretím pojmom (teraz trochu zmením poradie) je ,,dobré meno“. Hm, krátka pauza v myšlienkovom pochode a záver: Aké dobré meno? Už len keby sme zobrali do úvahy fakty, ktoré som spomenul vyššie, a som presvedčený, že ich je oveľa viac, tak sa o dobrom mene hovoriť ani nedá. Namiesto udelenia výnimky, napríklad čo sa nezlučiteľnosti funkcií týka, by som Harabinovi udelil výnimku v tomto oddiele zákona. Napríklad tak, že by mu bola odobratá možnosť podať návrh žaloby za ,,poškodenie dobrého mena“. Odôvodnenie nájdete v riadkoch vyššie.

Poznámka na okraj: Syn pána Harabina získal miesto justičného čakateľa po úspešnom výberovom konaní len pár týždňov po zložení štátnic. Všeobecne sa má zato, že takéto miesto dostanú právnici po viacerých rokoch praxe, resp. pôsobenia ako vyšší súdny úradníci, takže spôsob výberu nechám na úsudku každého čitateľa jednotlivo. Ja svoj názor nato mám.

Štvrtým a posledným pojmom je ,,odškodné“. Osobne som asi tým najmenším možným daňovým poplatníkom v rámci SR. Jediným daňovým poplatkom je pre mňa DPH, keď si kúpim nejakú tú desiatu. Z toho vyplýva, že môj podiel na financovaní a chode tohto štátu je minimálny. Napriek tomu si však myslím, že by som si zaslúžil odškodné skôr ja, za to, že sa budem musieť pochváliť odkiaľ pochádzam mojim zahraničným kolegom študentom. Budem sa hanbiť, a to poriadne.

Pod mojim pocitom hanby bude veľkou mierou podpísaný určite aj vysmiaty Harabin.

(sme blog) Vážený pán premiér, predsa len vám tá červená pristane

Na otázku, či je možné farbu kravát vrcholných predstaviteľov SMERu spájať s inklináciou k určitej ideológií premiér odpovedal, že na takéto sprostosti odpovedať nebude a otázku odignoroval. Koľká to etika, morálnosť a slušnosť zo strany najvplyvnejšieho štátneho predstaviteľa. Otec mi vravel, že Mečiar bol neúnosne arogantný a hrubý, hádam by sa to už nezopakovalo. Chvíľku som tak premýšľal, skutočne len chvíľku, a prišiel som na to, že tá otázka reportérky z TA3 bola celkom trefná. Prečo?

Úvodný film k 10-temu výročiu založenia SMERu by sme s určitými obmenami mohli prirovnať k Orwellovi. V prípade, že by sme do filmu zakomponovali zopár opozičných lídrov, hovorili by sme o dvoch minútach nenávisti. Film bol zameraný na oslavu veľkého brata, Roberta Fica. Pomáha ľuďom a chráni Slovensko, tento náš dobromil.

Po premietnutí filmu, dievčatá zaspievali hymnu. Musíme si ju predsa pripomenúť, veď o chvíľu ju budeme spievať pred každou vyučovacou hodinou a budeme predstierať, že sme hrdí Slováci.

Vládne klamstvá a kroky v súlade s centrálne plánovanou ekonomikou a socialistickou ideológiou sú všade naokolo a ženú slovenský vlak naspäť na východ. Aspoň že s pasažiermi ten vagón príliš nenadskakuje. Rýchlik naspäť odchádza z Bratislavy, nástupište jeden, po novej, profitujúcej a maximálne spoľahlivej širokorozchodnej koľajnici.

Premiér pokračoval v defilé svojich úžasných riešení rozprávaním o tom, ako sa vláda vyrovnala s hospodárskou krízou tak, aby boli dopady na národ slovenský čo najmenšie. Veď už len šrotovné bolo fantastickým krokom. Deväť, deväť percent predaných áut po získaní šrotovného bolo vyrobených na Slovensku. Veď to je fantastický výsledok. Len tak ďalej. Ešte desať takýchto projektov a už budeme na deväťdesiatke, alebo nie?

Poznámka na okraj: nečítajte tento blog, pretože ste pravdepodobne narušení. Aj ja som, lebo tu píšem. Minimálne podľa súdruhovho kolegu Jána Slotu.

A po poznámke na okraj pokračujeme ďalej. Nový zákon o zrušení možnosti zisku súkromných zdravotných poisťovní a následne zákon o možnosti kúpy strategických podnikov. Kedysi sa to nazývalo kolektivizáciou, ako sa tento jav bude nazývať dnes?

Na záver čerešnička na torte. Prehliadka štátnych predstaviteľov politickej strany SMER s červenými kravatami na krkoch ukončil pán premiér prísľubom nekompromisne, ako doteraz, podnikať kroky proti šíreniu korupcie, klientelizmu a lobistom.

Pán premiér, my možno sme narušení, ale čítať a vnímať politické a ekonomické dianie nám ešte celkom ide. Klamete nás tak, ako to robil Mečiar, bezbožne, bohapusto a s úsmevom na tvári.

(sme blog) Hurá, Slovensko sa dostalo do prestížneho časopisu „The Economist“

Tento časopis patrí medzi najuznávanejšie periodiká v rámci Európy ale aj sveta. Je to takmer perfektné miesto pre neplatenú reklamu. Napríklad aj Harvardská univerzita má na úvodnej strane svoje blikajúce okienka. Teraz si predstavte, že medzi Obamom, Irakom alebo Harvardom sa nachádza aj naše malé Slovensko. Koľká to prestíž. Mali by sme byť na našu vlasť hrdí a predsa nie sme.

Obávam sa, že v tomto prípade nás táto reklama až tak tešiť nebude. Článok je nazvaný: ,,Pochmúrna politika Slovenska.“ Už po prečítaní nadpisu tohto článku entuziazmus trošku opadá. Napriek tomu sa však čitateľ predsa len pustí do prečítania správy o slovenskej politike.

Na úvod nám redakcia dá najavo, že sme boli na dobrej ceste, keď sme vstúpili do Európskej únie. Dnes náš postup naberá opačný smer (čo môže nabádať k rovnakému slovu, len napísanému veľkými písmenami). Hneď na úvod sa článok obúva do neštandardného postupu ministerstva spravodlivosti a jeho bývalého vodcu, Štefana Harabina, voči jeho kritikom. Väčšina odborníkov na Slovensku, ale aj v zahraničí pokladalo Špeciálny súd za veľmi kvalitnú inštitúciu, ktorá sa zaoberala najväčšími zločincami, ktorí po našej krajine pobehujú. V tom sa s nimi zhodol aj The Economist. Ako však ďalej uvádza, Harabin označil Špeciálny súd za ,,fašistickú inštitúciu“ a bol nahradený ,,slabšou, resp. menej dôslednou inštitúciou.“ The Economist upozorňuje, že veľké korupčné kauzy, z ktorých niektoré majú korene v deväťdesiatych rokoch sa môžu potichu ,,vytratiť“.

Článok však týmto kritiku našej vlasti ani zďaleka nekončí. Poukazuje na fakt, že Štefan Harabin je podporovaný parlamentnou stranou HZDS na čele ktorej stojí Vladimír Mečiar. Práve vďaka jeho kontroverznej vláde Slovensko mohlo prísť o vstup do medzinárodných inštitúcií ako Európska únia, či NATO.

V tejto kritike ďalej článok poukazuje na fakt, že počas Mečiarovej vlády slovenské médiá dvakrát uverejnili svoje periodiká s prázdnou titulnou stranou na protest proti cenzúre. The Economist porovnáva situáciu spred pár rokov s tým, čo sa deje na Slovensku dnes. Do kritiky sa vmiešal už aj Robert Fico, za to, že uzákonil zákon, ktorým sa snaží oslabiť kritiku politikov a takisto upozorňuje na fakt, že sa nášmu premiérovi podarilo vyzbierať približne €90 000 na odškodnom. Na záver už len malá, nenápadná poznámka: ,,Medzinárodní strážcovia zákona tento zákon kritizujú.“

Posledné dva odseky sa venujú rodinkárstvu a korupcii. Medzi poslednými bodmi kritiky je v súvislosti s korupciou nový zákon, ktorý dovoľuje štátu odkúpiť strategické podniky, reštrukturalizovať ich a následne predať. Tŕňom v oku je práve možná korelácia medzi rodinkárstvom a korupciou s novým zákonom. V skutočnosti sa môže stať to, že tento nový zákon bude úrodnou pôdou pre prehĺbenie krízy morálnych hodnôt a prehĺbenie vreciek vládnych úradníkov.

Na záver sa autor článku ešte na malom priestore zamýšľa nad tým, aké majú všetky tieto kauzy nulové ovplyvnenie popularity Ficovej strany. Napriek vyššie uvedeným škandálom si SMER vytvoril výbornú pozíciu pred nadchádzajúcimi voľbami. Nuž, a čo vraví The Economist na záver? ,,Keď je však Fico porovnávaný s talianskym Silviom Berlusconim, nie je to snaha zložiť mu kompliment.“

Keď stretávam ľudí a bavím sa s nimi o slovenskej politike, väčšinou sú znechutení a nechcú sa o nej ani baviť. Snažím sa však vždy nájsť tú pozitívnu stránku veci a párkrát som si povedal: aspoň že sa tieto škandály nepretriasajú aj v medzinárodných periodikách. Bohužiaľ, už ani to neplatí a všetci členovia vládnej garnitúry naďalej pokračujú v bezbožnom kradnutí, klamaní a očierňovaní, akoby sa nechumelilo.

1984 v 21. storočí alebo ako sa ministerstvo školstva zbláznilo

O bilingválnych gymnáziách ste už určite počuli. Určite si častokrát poviete, že je naozaj dobré ak žiaci študujú v inom, ako materinskom jazyku. Ministerstvu sa však táto výhoda nepáči.

Začnem charakteristikou takéhoto gymnázia. Bilingválne gymnáziá majú vo všeobecnosti dve obrovské devízy. Tou prvou je to, že po ukončení maturity sú žiaci schopní rozprávať plynule, okrem svojho materinského jazyka aj vo svojom prvom cudzom jazyku. Tým pádom, že sa vyučuje v cudzom jazyku majú žiaci aj širšie znalosti o kultúre daného štátu a tak sa aj vyučovací proces blíži skôr k tomu západnému štýlu výučby, čo je druhou devízou. Medzi tieto znaky patrí: menej učenia naspamäť, silnejšia podpora individuality, dôraz na vyjadrenie vlastného názoru a budovanie kritického myslenia.

Prečo teda práve taký názov článku? Po založení školy pred dvadsiatimi rokmi, nás (Bilingválne gymnázium Milana Hodžu v Sučanoch) ministerstvo označilo za ,,experiment“. Celkom logický ťah, veď popis školy bol pomerne nezvyčajný. Študovať v angličtine sa vtedy nedalo takmer nikde. Dodnes sa naše maturitné výsledky pohybujú medzi top päť až top desať najlepších škôl na Slovensku a úspešnosť prijatia na vysoké školy je pravidelne nad 95 percent (tých 5 percent reprezentujú väčšinou žiaci, ktorí sa rozhodli pre tzv. gap year). Úspešnosť prijatia na našu školu je v pomere 1:4. Napriek tomu však voči tejto a ostatným bilingválnym školám smerujú negatívne signály z ministerstva, ako napríklad: obmedzenie voliteľnosti predmetov, menšia sloboda pri stanovení učebných osnov a podobne.

Toto bolo len zopár základných rozdielov medzi klasickými gymnáziami a tými s bilingválnym vyučovaním. Motiváciou k napísaniu tohto blogu bola správa od riaditeľa, že ministerstvo má záujem na tom, aby podstúpilo kroky uvedené kúsok vyššie.

Rád by som upozornil na zopár závažných faktov, avšak z opačnej strany stola. Napriek tomu, že sa dejú zásadné rozhodnutia v rámci organizácie vyučovania, ani jeden vládny predstaviteľ sa na bilingválne gymnázia pozrieť nebol. Ani náhodou. Rozhoduje sa znova o nás, bez nás. Vraj je negatívne to, že žiaci bilingválnych gymnázií utekajú na vysoké školy do zahraničia. Tak viete čo, milí kolegovia, keďže nám utekajú žiaci preč tak namiesto toho, aby sme zatraktívnili štúdium doma, poďme im znemožniť cestovanie do zahraničia. Poďme tých lepších trošku pozastrkávať aby až tak nevynikali a potom možno ostanú na domácej pôde.

Je skutočne hrozivé to, kam sa uberá slovenské školstvo. Nediverzifikujme, radšej všetko unifikujme. Neriaďme sa modernými trendmi v rámci vyučovania, radšej vykrikujme staré známe: ,,Sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila!“. Raz im možno dáme aj uniformy a znova to budú súdruhovia, kto ich bude učiť. Ja veruže uniformu nosiť nechcem a nemám ani najmenší dôvod (a so mnou minimálne moji ďalší osemdesiati spolužiaci) pokračovať v štúdiách na Slovensku.